Ako som sa stretol s mimozemšťanom
Poznáte to! Dospelý zavelí a my, deti, vykonávame rozkazy. Aj teraz. O pár hodín letíme.
Otec získal prácu na Jupiteri.
Presťahovali sme sa celá rodina. Ja, mama a otec. Tajne som dúfal, že do školy tam chodiť nebudem, lebo školskú tašku mi mama prikázala uložiť do skrine.
„ Tu sa nechodí do školy, však? “spýtal som sa, keď som na tejto planéte nevidel žiadnu budovu, ktorá by čo len troška pripomínala školu.
Mama sa usmiala. Pozrela sa najprv na otca, ktorý sústavne hľadel do monitoru, potom na mňa a zvážnela.
„ Do školy chodiť budeš, lebo školu tu majú! A vôbec, čo by si tu asi tak celý rok robil?“
Zrútil sa mi celý plán. Jasné mi bolo, že oddychovať nebudem! Napadlo mi aj to, že neovládam ani ich jazyk, vlastne ani slovenčinu.
Mlčky som sledoval mamu, ako mi s úžasom vysvetľuje, ale vôbec som ju nepočúval.
Spamätal som sa, až mi položila ruku na rameno. Jasne som rozumel jej slovám.
Teda, netrafil by vás šľak? Vraj aj ufáci majú svoje vzdelanie, vraj sú všetci vzdelaní a inteligentní.
„ Úplne všetci?“ spýtal som sa zdesene.
Mama zakývala hlavou, čo v našej reči znamená áno.
No, to bude nuda! Samé kockaté hlavy a vrkočaté bifľošky. A to mám do školy nastúpiť hneď zajtra!
Ráno ma mama zobudila. Dala mi akúsi ufokartu, vraj na všetko.
Pred domom zastal lietajúci tanier. Myslel som si, že je to autobus, ale predstavte si, bola to moja trieda. Sadol som si na určené miesto a zapojili ma na rôzne prístroje. Potom sme vyštartovali.
Bolo nás dvanásť, s ufoučiteľom trinásť. Všetci mi pripadali rovnakí.
Pred sebou som mal obrazovku a všetkému, čo sa okolo mňa dialo, som rozumel. Sám som sa tomu čudoval, ale vôbec som nemal chuť niekoho vyrušovať, alebo sa naháňať, či biť. Pripadalo mi to veľmi prízemné.
„ Škola je do 13,30 ?“ spýtal som sa.
Bolo ticho. Asi mi nerozumeli.
Mýlil som sa. Všetci mi porozumeli, ale nechceli ma sklamať a oznámiť mi, že škola je týždenná.
Môj priateľ, najlepší, sa volal Adufák. Sedel vedľa mňa. Boli sme súčasťou každého diania.
Na ufovede sme chodili do laboratórií a robili rôzne pokusy, na ufozemáku sme navštívili krajinu, o ktorej sme sa učili. Dokonca sme sa ocitli aj ako asistenti v nemocnici, aj ako ufoučitelia a starali sme sa o narodené ufodeti.
Začal som mať rád školu. Všetko tu bolo také dokonalé! Dokonca aj ja. Bol som úplne samostatný, spokojný.
„ Ako ten čas letí,“ ohlásila mama v jednu sobotu.
„ Naša práca sa tu končí, odchádzame domov!“ povedala.
„ Čo? Sníva sa mi? To hádam nie! “ bojoval som otázkami, ale už som tušil, že mi vôbec nepomôžu.
Asi má mama pravdu. Doma ma čaká moja starká, teta, priatelia. Jednoducho všetci.
Iste im je za mnou smutno.